Snaha o zluxusnenie sedlovne
Je 6 hodín ráno, moje psiská chrápu pri aj v posteli a ja som práve otvorila svoje zaspaté oči. Vrcholne sa mi nechce vyliezť spod teplej perinky, ale ten blbý mobil stále pípa. No čo už. Sú 2 dni pred rally a ja musím ísť do Rákoša, kedže sme sa na tom dohodli s dievčatami. Nemám dostatok energie a ani času aby som išla vyvenčiť psy a tak píšem sestre odkaz, kedže ma dnes dovolenku tak nech vezme Dasťáka a Trixi vyčúrať keď vstane. Blackyho si radšej beriem so sebou. Zbalím ešte nejaké veci, na ktoré si v polospánku spomeniem, vyhrabem v kope vecí vodítko a obojok a ide sa na bus.
Dnes idem prvý krát zo stanice! Samozrejme nestíham , ako vždy. Cestou volám Kike, nech mi kúpi jedlo a žuvačky, kedže som si nestihla ani umyť zuby. S vyplazením jazykom dobieham 3 minúty pred odchodom busu. Pozerám sa na rozpisy a na ktorom nástupišti stojí ten zatracený autobus(neskôr som zistila že o 7:00 idú 2 busy do Rákoša), naštiastie som trafila na ten správny. V busem som bola len ja, Blacky, šofér a jeden chalan. Ach, keby to tak bolo stále! Na jazere nastupili nejaký ľudia. Márne som však medzi nimi hľadala Kiku. Dostávam šoky a nervy(podotýkam, že som stále nevedela o tom, že chodia 2 busy naraz). Prezváňam Kike bohužiaľ ani ja ani ona nemáme kredit. Nakoniec som jej zavolala a ona mi len rýchlo povedala: "Som v Rákoši. Poď tu.". Samozrejme, že sme obe šli v inom buse.
Cestou som sa čudovala prečo vidím v snehu len 1 stopy. Na ranči som to pochopila Dia neprišla a nedala o sebe ani vedieť, kedže tak isto ako mi dve nemá kredit. Rýchlo som sa prezliekla a pustili sme sa do práce. Dnešný cieľ bol síce vypratať cele posedenie u Pištu, kde má byť v lete teoretická časť kurzov, no po otvorení dverí ma skoro hodilo o zem. Toľko vecí pokope sa vidí málokedy. V mysli som presunula miesto konania do reštaurácie. Ale aj tak mi to nedalo a s myšlienkou, že tento priestor by sa mi určite niekedy zišiel, sme sa pustili s Kikou do aspoň čiastočného likvidovania. Popri nosení dosiek (ktoré mi Kika spustila na nohu), sme si všimli malebný oranžový gaučík. Viac nám nebolo treba a už sme mu išli nájsť miesto v sedlovni.
Avšak nastal menší problém, kedže sedlovňa s rozmermy ledva 2x4 metre sa nedala už nijako nafúknuť. Po úpenlivom dumaní (asi 3 sekundy) sme sa rozhodli, že obetujeme stôl pre vyššie dobro. Ale ako ho dostať von? Cez dvere to nešlo. Tak sme otvorili okno a pokúsili sa ho nadvihnúť. Neverili by ste, aký ťažký je taký komunistický stôl, aj keď má len 3 nohy. Tak sme vybrali všetky veci, šuflíky a iné konpoňenty a pokúsili sa o druhý pokus. S božou pomocou a zavadzajúcim Blackom pod nohami sme ho dostali vonku. Chudáčisko staručké archívne putovalo ku píle. Rozlúčili sme sa rýchlo s týmto naším verným 3 nohým kamarátom a ponáhľali sa po gaučouku.
Problém však nastal, keď sme zitili, že gauč je Xkrát ťažší ako stôl. Odniesli sme jeho spodnú časť(asi pre zachovanie pocty exstolu mala tiež len 3 nohy), ktorú sme ešte vládali udvihnúť, do sedlovne a usadli ju pod okno (ledva sa zmestila). Po návrate ku gauču sme začali dumať. Nevzdali sme sa! S vypetím posledných síl sme ho vytiahli vonku. A čo teraz? Ďalej sme už nevládali, keď v tom moje aj Kikine oko zbadalo akých si chlapov v bágri. Vyslala som Kiku nech ich presvedčí, aby nám pomohli. Nakoniec súhlasili. Povedali, že len vyložia to čo mali v lopate bágra a prídu. Čakali sme a čakali. Prešli okolo nás raz, dva krát, tri krát, a stále nič. V duchu som už nadávala, keď v tom došli 2 chlapy mladšieho vydania, vraj ich poslali nech nám pomôžu. Ukázali sme im, čo kde majú odniesť. Hrdinsky pristúpili ku gaučouke nadvihli ju a na očiach sa im zjavil akýsi údes (dusila som v sebe smiech pri pohľade na to, ako sa tvárili, že to odnesú v pohode na jednom prste). Išla som napred, otvorila okno a zobrala Blacka aby mi ho nepristúpili. Keď sme im povedali, že to majú dať dnu cez okno, zatvárili sa divne. S pomocou ďaľších dvoch to nejako zvládli. Pekne sme sa poďakovali a s rehotom sa rozvalili na novom luxusnom vybavení sedlovne.
S vedomím že už o 2 dni bude rally a Paľko s Pokinou pôjdu medzi ľudí, sme sa vybrali do stajne vyzbrojené kefami, hrebeňmi a gumičkami. Vrhli sme sa zametania stajne a do vyčesávania bodliakov a iného sajrajtu(niektoré bodliaky tam boli od leta - napr. v Paľkovom hustom chvoste). O viac ako hodinu sme vyliezli zo stajne s úsmevom na tvárach, kedže sa nám táho "misia" podarila. Prezliekli sa a pobrali domov.